Jančekova a Biela skala

Sopečné pohorie, akým je Vtáčnik, ponúka mnoho krásnych zákutí, ktoré je hodno objavovať, ale i chrániť. Prírodná rezervácia Bieleho kameňa je toho príkladom. Erozívne lávové prúdy, ktoré sa rozpadávajú a odtŕhajú zo skalného brala, dodávajú krajine neustále novú tvár.

Túru sme začínali z parkoviska pod zrúcaninou hradu Sivý kameň v obci Podhradie, kde sme sa dopravili autami. Popri Ťapkovom potoku a popod skalný masív Sivý Kameň sme sa napojili na žlto značený turistický chodník, ktorý viedol okolo kameňolomu nad obcou Cígeľ. Od smerovníka Šabloviny sa chodník začal prudko dvíhať nahor, smer cesty nám ukazovali šípky, ktoré boli umiestnené na stromoch. Po necelých dvoch hodinách sme vystúpili na Jančekovu skalu. Polkruhový výhľad nám umožnil pohľad na hrebeň Vtáčnika s jasne viditeľným vysielačom na Jarabej skale. Z vrcholu sme sa vrátili späť na lesnú cestu a zamierili na hrebeň, kde sme sa napojili na červenú turistickú značku Ponitrianskej magistrály. Značka pokračovala na malú lúku, kde sa nachádzal smerovník „Pod Bielym kameňom“. Odtiaľto viedlo len provizórne značenie na Bielu skalu. Okrajom skál kedysi viedol aj atraktívny turistický chodník, ten bol však kvôli bezpečnosti turistov zrušený. Zo skalného brala Bielej skaly sa nám naskytli krásne výhľady smerom k Handlovej, Veľký a Malý Grič sa ukázali v plnej kráse. Po krátkej prestávke sme sa vrátili späť na hrebeň magistrály a cez Orlí kameň pokračovali k najvyššiemu bodu dnešnej turistiky Jarabá skala. Zo skalnatého vrcholu Jarabej skaly (1169 m n. m.) to už bol len prudký zostup k zaparkovaným autám. Pred odchodom domov sme ešte vyšli k zrúcanine hradu. zrúcanine viedol úzky strmý chodníček, na hradnom brale sa zachovalo už len pár múrov a zbytok veže. Po rýchlej prehliadke sme sa vrátili k autám a vyrazili na cestu domov.